V-klub bez človeka rozhodne nebol...

6. jún sa pre Divadlo TANDEM niesol v znamení premiéry pôvodnej dramatickej hry Niet človeka bez človeka, ktorá svoje narodenie oslávila v bratislavskom V-klube. Celé divadlo bolo plné očakávaní i napätia z toho, ako hru prijmú diváci. A ako to celkovo skončilo?

   Hneď v úvode treba podotknúť, že klub bez človeka rozhodne nebol. Rady sa postupne zapĺňali, čo nakoniec vyústilo do slušnej hŕstky zvedavcov. Kde-tu vládol nepokoj, sem-tam bolo počuť hlas napovedajúci nedočkavosť. Ľudia sa netrpezlivo hniezdili, šušotali, čakali na moment, v ktorý všetko začne. Netrvalo to dlho. Ručičky na hodinkách ukazovali zhruba 10 minút po siedmej, keď v celej sále zhasli svetlá a zaznela úvodná melódia hry.

   Ono, teraz by sa hádam žiadalo dačo napísať na margo spomínanej hudby. Otázka však znie: „Čo?“ Ťažko sa hľadajú slová na niečo, čo sa nimi nedá opísať. Na niečo, čo treba pocítiť. Dobre, pokúsme sa o to. Samotnú hudbu treba ohodnotiť veľmi kladne. Celej hre dodávala tajomno a mystično, dokonalo ihrala s dejom i myšlienkami diela. Jej tajuplné tóny tvorili harmóniu s mysľou diváka – dopomáhali mu vidieť to, čo zobrazené nebolo, domyslieť si to, čo sa možno odohrávalo za hranicami fantázie. Tematika „ľudských robotov“, čipov, „budúcnosti riadenej strojmi“ s ňou teda perfektne kolaborovala. V podstate možno povedať, že išlo o súzvuk dvoch prvkov, ktoré len v takto zohratej podobe dávali zmysel.

   Svoju úlohu pri hre zohrali i svetelné efekty. V podstate o nich možno povedať podobné ako pri hudbe. Hre boli dotvorené na mieru. Keď bolo treba, sála bola osvetlená. V inom prípade ňou prenikala súhra červeného a modrého svetla, ktorá navodzovala vyššie spomínanú atmosféru. Nebolo ich nedostatok a na druhej strane ani priveľa. Bolo ich tak akurát, aby dodali hre ten správny nádych a šmak.

   Pochváliť možno i samotné herecké výkony. Je možné sa nazdávať, že ak aj jednotliví herci mali trému, vidieť ju nebolo. Dokázali sa vžiť do postáv a stvárniť ich výrazovo tak, aby sa priblížili realite a boli uveriteľné. Divák mal teda možnosť „zožrať to aj s navijákom.“ Ak mal byť zobrazený strach, bol zobrazený. Panika? Úzkosť? Apatickosť? Pokoj? Hnev? Toto všetko tam bolo prítomné a už len kvôli faktu, že hru hrali „profesionálni neherci“ možno hre dodať kvalitu. Je nespochybniteľné, že nácvik jednotlivých postáv a ich stvárnenie boli veľmi ťažké. Už samotný motív či myšlienka, ktorú sa môže bystrý divák dovtípiť, poukazuje na skutočnosť, že hra z tohto pohľadu veľmi ťažká ako na pochopenie, tak i na samotné stvárnenie. Herci sa s tým popasovali a vyšlo to. Nepochybne to bude i zásluhou samotného režiséra, ktorého skúsenosti sa v tejto hre odzrkadlili.

   Ak by sa však chcel divák nazdávať, že pôjde o nejakú nudnú čisto psychologickú či filozofickú drámu s humanistickými odkazmi, mýli sa. Áno, pre mladšieho diváka by bola hra ťažká na pochopenie, no tí zrelší si určite v diele nájdu to svoje. Všetky odkazy tak úzko súvisia s dobou, ktorú žijeme. S dobou, ktorá sa uberá smerom... Hmm, akým smerom sa vlastne uberá? Odpoveď možno vyčítať medzi riadkami jednotlivých dialógov tejto hry. Ako sme však spomenuli... hra miestami diváka i pobaví. Má humor cielený, no i humor, ktorý akoby mal príchuť jablka odtrhnutého zo stromu Rajskej záhrady. Prioritne by sa však mal človek nad obsahom zamyslieť. Zamyslieť sa nad tým, čo robí a koná, pretože jedine on má všetko vo svojich rukách. Každý z nás by si mal vo svojom vnútri uvedomiť, že bez človeka niet človeka. Punktum.

   A čo povedať na záver? Myslíme si, že hra sa ako režisérovi, tak aj celému hereckému a technickému kolektívu vydarila. Prináša hlboké myšlienky, miestami vtipné scény, mnoho odkazov, atmosféru, ktorú prosto treba zažiť. Okrem iného... Ktorý 21-ročný človek by dokázal napísať niečo tak hlboké, precítené a zmysluplné? Chce to pomerne veľký talent, samozrejme okrem iného. Talent nielen písať, ale aj viesť a učiť. Režisérovi Benčičovi sa to podarilo. Snaha žiadneho z tých ľudí nevyšla navnivoč. A ak sa chcete aj vy nechať uniesť krídlami fantázie do budúcnosti... Ak chcete aj vy vidieť, čo tento svet možno čaká o niekoľko rokov... Ak sa chcete na vlastné oči presvedčiť a nezatvárať ich pred možnou realitou... Ak chcete i vy počuť... Ak chcete pochopiť, že niet človeka bez človeka, príďte si pozrieť ďalšie predstavenie tejto hry. Určite stojí za to.

Matej Horváth